Mária Vašková
Keď čas nie je podstatný
„Príde Kristus, Spasiteľ náš, cestu mu pripravme." V dnešný deň, prvýkrát po roku, zaznievajú tieto slová. Myšlienka príchodu..., nie len toho spred 2000 rokov; ale príchodu do našich sŕdc, do našich domovov, do našich životov, príchodu konca sveta; príchodu nás samých k sebe. Nie čas je podstatný, ale človek. Pre kresťana nie je dôležité, koľký letopočet sa píše. Nie je dôležité, koľko rokov ubehlo od Kristovho príchodu a koľko ešte ubehne do toho posledného; on k nám prichádza neustále. Len my ľudia na to zabúdame alebo vôbec na to nechceme myslieť. V čase adventu cítime, že práve teraz je ten čas, kedy otvoriť Kristovi dvere, kedy ho vpustiť do nášho srdca. Sú pre nás podstatné roky a obdobia; počítame, koľko času ubehne... a pritom? Čas je len relatívny pojem. Čas neexistuje. Čas je v skutočnosti dôsledok času. Len my ľudia, aby sme mali nad sebou kontrolu, sme zhmotnili čas ako taký. Kontrolujeme, kedy kde musíme byť, kam sa máme ponáhľať... ale kto má na starosti režim nášho srdca a svedomia? Ten, ktorého vpúšťame na revíziu len raz za rok? Ktorý má dovolené prísť len na Vianoce? Prečo len advent nám slúži na akési „predvianočné" upratovanie môjho ja?