Pár strán

Autor: Mária Vašková | 10.3.2011 o 13:24 | (upravené 10.3.2011 o 13:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  154x

...vravím, že to nie som ja. No, verte mi. Keď niekto z nás spraví niečo úžasne krásne, hanbí sa za to. Zapiera, zahaľuje rúškom tajomstva. Nedovolí sám sebe žiť svoj život, svoje presvedčenie. A možno stačí naozaj málo. Len si to priznať, pripustiť.

Každý z nás spravil v živote nejakú tú hlúposť. Povedal, vykonal, naviedol či myslel na niečo. Nesieme so sebou ťažobu našich konaní, nevieme sa jej zbaviť aj keď toľko ráz sme už chceli zabudnúť. Hľadáme cestu nie z bludiska ale naopak. Doň. Neuvedomujeme si to. Čím viac sa chceme oslobodiť, tým viac sa zamotávame. A motáme, motáme... až dospejeme kdesi do štádia, že si povieme - azda dosť. A v tej chvíli už len sledujeme ako sa to namotáva samo. Stačí jedno rozhodnutie. Jedna, možno uvážená možno nie, myšlienka. A samozrejme, neskúsenosť, ktorú potrebujeme prekonať skúsenosťou na svoj vlastný účet. Je mnoho príchodov a rovnako aj odchodov. Stretnutí i niekedy, takpovediac, lúčení. A prečo? Lebo sme azda v zlom veku, v zlej situácii, na zlom mieste či obklopení zlými ľuďmi.

Prvá skúsenosť môže byť naozaj hlúpou - neskúsenou. Snežíme sa o všetko, o čom si myslíme, že už to nemusí prísť. Máme strach akoby to bolo naposledy. Akoby som sa v danej chvíli nemal už nikdy nájsť. Bezhlavo sa rútime do cieľov bez ciest. S krídlami či na motorový pohon; rýchlosťou vyššou, než naše uvažovanie nad správnosťou. Pud sebazáchovy v naplnenie vyhráva. Ako má všetko svoj začiatok, tak má aj koniec. Zlá voľba - zlý koniec alebo len koniec. Príde ďalšia príležitosť. Možno už vo veku, kedy si povieme „poučil som sa". V múdrejšom ponímaní, ovenčení skúsenosťami... vrháme sa v afekte do ďalších stanovíšť, ku ktorým nevedie jedna cesta ale toľko, koľkými sa tam vyberieme. Niekedy sa na polceste otočíme a zvolíme hneď od začiatku ďalšiu. Dá sa to? Cesta napájaná cestou. Zákruty, odbočky, slepé ulice; no všetko to s prímením „skúsenejší" vodič. V nečakanej situácii príde nehoda, ktorú nazveme príučkou pre neposlušnosť. A pritom tesne predtým sme vraveli o niečom inom. Ale aj to je skúsenosť. Opäť ostrieľaní životom, s odretými kolenami od pádov a s náplasťou na ranách stúpame do kopca hľadania pravej skúsenosti. Vždy si povieme - ale toto bolo len akože. Zrazu zabúdame na všetko pred. Na naše výroky, túžby i očakávania. Povieme si, je to tu. Bolo toho veľa, zlého i dobrého a práve toto si teraz zaslúžim a konečne som správne ohodnotený. Boh sa opäť smeje nad naším uvažovaním, aj keď Ho bolia naše pády. Testujeme našu slobodnú vôľu, koľko vydrží a či vôbec. Zrazu začíname pochybovať o sebe samých. Či sme si to všetko zaslúžili, alebo Niekto sa na nás zabáva. Prestávame veriť v dobro a pesimizmus je zo dňa na deň farebnejší. Zrazu sa to javí ako konečne pravé - ako pláca za snahu, zadosťučinenie... Vybrali sme si, cítime sa spokojnými... Nespokojnosť a rýchly pád. Už nie na kolená. Na zadok. Pád nás samých, bez pomoci iných. Len tak, lebo sme chceli aj keď ku koncu sme ho už aj predpokladali.

Celá naša skúsenosť je pritom prelínaná nezabudnutím; vracaním sa k niečomu natoľko málo pravdepodobnému, že nemá význam sa nad tým zamýšľať. Že podľa nás nemá význam to zastaviť. Až dnes, keď si uvedomíme, že azda to, nám ublížilo najviac a je to natrvalo. Ani jedno rozbité koleno sa tomuto nevyrovná. Bez vonkajšej rany, a predsa tak zhubné. Snažíme sa zabúdať, pokračujeme ďalej a hľadáme okno, miesto, cez ktoré nielen uvidíme svetlo, ale snáď aj prelezieme von z našej ulity. Z našej jaskyne bolesti a sebauzatvárania pred tým, aby sme sa nepokúšali skúšať a hľadať to pravé, to správne. Prichádza šanca. Už pri prvom vytrčení nášho „ja" z okna. Odporovaním a nepripúšťaním ešte rýchlejšie klesáme k starým zvykom. Zdá sa, že je to fajn, super, že je to dobré a správne; ale to len kvôli tomu, že sme zabudli na to, aké to bolo predtým - také isté. A... Už len „a". Niet slov, niet prianí... Niet chute na niečo. Ani ulita, ani svet pred oknom - všetko je akési jednotvárne a predsa len nesprávne. Cítime, že je to naša chyba, no neuvažujeme nad tým, že je to len skúška. Že najprv my musíme spraviť krok. Je úplne jedno kam. Nesmieme sa spoliehať len na okolitý svet, na priateľov, na „múdrosti". Možno sa rozhodnúť sami v sebe a keď prídeme na odpoveď, že On je Cesta, rovnako Pravda a úžasný Život, až vtedy si uvedomíme, že aj tá cesta stála za to. Za tú bolesť, potupu, sklamanie seba samých a často aj iných. Až keď On, potom všetkom bude pre nás cestou, nielen cieľom, až vtedy sa aj to zlé zmení na niečo, čo nám povie ako ďalej. Len ešte jedna vec - musíme si to pripustiť nielen k rozumu ale predovšetkým k srdcu.

Čo ak si to nepripustíme? Vieme, poznáme, veríme a predsa. Nepoznáme prečo, ale musíme sa naučiť „ako". Vrháme sa v ústrety túžbe. Kompenzujeme si to, čo nám chýbalo. Čo sme si odopierali, lebo sme prišli na to - objavili, že to nebolo správne. Zrazu sme blázni a predsa triezvi. Nie dlho. Čas. Čas vraj lieči všetky rany. A nielen tie. Čas? Kdeže... my a On. Sme jedinými lekármi nášho života. On je lekár a ja sám fyzioterapeut. On ponúka, ja skúšam. No je to o inom. Musím byť natoľko schopní, aby som vedel - nie len tušil. A preto, keď tuším, padám... Počas padania samozrejme hľadám. Nachádzam, kompenzujem a opäť si poviem - nevyšlo to; ale tento raz už nemám chuť sa skrývať. Nechcem sa dusiť sebou samým. Chcem to nie zahodiť, ale preplávať - poučiť už nie seba, ale iných. Hľadať cestu k iným cez seba. Vtedy prichádzajú návraty, kedy sa pýtame rôzne otázky, na ktoré si časom vieme odpovedať. Prichádzajú myšlienky hodné riešenia. A zrazu?  Niečo, čo sme neočakávali. Chybu, ktorú sme chceli odstrániť, v sebe zahubiť a zabudnúť; prichádza späť a črtá sa ako niečo dlhodobé, príjemné, a predovšetkým správne. Nie svojim povrchom, svojim egoistickým „ja" - ale vnútrom. Filozofiou, nedostatočnosťou, svojou nedokonalosťou začína byť pravým snom. A či ho len snívať alebo žiť - o tom je život. Boh nám dáva možnosť. Uchopiť sa lana  a vyliezť - nemať strach a zachrániť sa, alebo bojazlivo visieť a po ubúdaní síl padnúť na začiatok cesty. To, ako s tým naložíme je na našej slobodnej vôli. No On vie už vopred prečo a ako.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?